Vety, ktoré sme si prisahali nikdy nevysloviť. A aj tak ich hovoríme deťom stále dookola
Tvrdili sme, že my také nebudeme. Že my budeme trpezlivejšie, pokojnejšie a láskavejšie, než boli naše mamy. A potom sme porodili a prišla každodenná realita materstva s overenými hláškami rodičov, ktoré všetky deti neznášajú.
Predstavujeme ďalší diel obľúbeného rodičovského seriálu, doslova almanachu viet a „múdrostí“, ktoré si v snahe zastrašiť súpera dieťa posúvame z mamy na dcéru, z otca na syna. A hoci sme si kedysi prisahali, že my nič podobné nevyslovíme a budeme rešpektujúci a trpezliví rodičia, realita materstva hovorí niečo iné.
Úprimný jazyk rodičovstva
Úprimný, zúfalý, je nutné to rozlišovať? Každopádne, dennodenné škriepky, nezhody a výchovné komplikácie sú dostatočným motorom pre mamin hnev. A s ním prichádzajú aj staré známe, deťmi neobľúbené a rodičmi overené hlášky a vyhrážky.
„Koľkokrát ti to mám ešte povedať?“
Toto je vo vete zhmotnený výraz absolútneho zúfalstva. Mama ju vysloví v momente, keď má pocit, že jej slová sa niekam strácajú, jednoducho ich pohlcuje čierna diera kdesi medzi detskou fantáziou a potrebou dieťaťa testovať jej hranice. Deti veľmi ochotne ignorujú túto otázku a mamy ju o to radšej opakujú. Ideálne aj desaťkrát za sebou.
„Ja sa teraz s tebou nerozprávam.“
Ale rozpráva, len si potrebuje na chvíľu vydýchnuť, aby nepovedala niečo, čo by v sekunde oľutovala. Ticho, počas ktorého si mama sama pre seba pomaly ráta do desať, je niekedy najlepšia forma riešenia domáceho konfliktu.
„Keď spadneš, nechoď za mnou a neplač.“
Veta, ktorú mama povie skôr, než si to stihne rozmyslieť. Ona netúži po tom, aby si dieťa ublížilo a plakalo, iba chce, aby sa učilo a naučilo predchádzať chybným a riskantným situáciám, ktoré k plaču často vedú.
„Ja nie som tvoja slúžka.“
Nie, nie je. Je mama. Tá, ktorá má doma všetko pod palcom a pôsobí, že to zvláda s ľahkosťou. Ale nezvláda. Zodpovedné materstvo si vyžaduje náročnú logistiku, v rámci ktorej je žena kuchárka, psychologička, animátorka, upratovačka aj nočná hliadka v jednom. Táto veta je len malým pokusom pripomenúť sebe aj zvyšku rodiny, že detské ruky fungujú a že mama nemusí zvládať všetko sama.
„Nie je NIE.“
Rázne a prísne NIE povie viac, ako dlhé súvetia príkazov a zákazov. Jednoducho nie, žiadne ďalšie odôvodnenie a obhajoba rozhodnutia. Keď sa slovo „nie“ nezmení na vyjednávanie, debatu, plač a finálne „dobre, ale naposledy,“ používajte ho s čistým svedomím aj naďalej.
„Počkaj, až príde otec.“
Nie ako hrozba, skôr ako SOS signál a posledná pomoc pred výbuchom či zrútením. Mama vie, že už ide na rezervu a potrebuje výmenu služieb. Aspoň na chvíľu.
Ach, tie tiché vety, ktoré si „hovoríme“ len v hlave
„Dýchaj. Robíš, čo vieš. Na dnes to stačí.“
Tieto a ďalšie vety nepovieme nahlas. O to hlasnejšie ich „počujeme“ deň čo deň na materskej. Vyjadrujú pochybnosti, obavy, smútok aj neistotu, či to robíme dobre, dostatočne, či by sme nemali byť viac či menej… mamami? Pravdou je, že za každou touto vetou sa skrýva mama, ktorá miluje. Ktorá sa snaží. Ktorá možno občas zvýši hlas, ale to nehovorí nič o tom, akou mamou naozaj je.
zdroj/foto: autorský text/Pixabay
