Veci, ktoré robíme zo slušnosti a pritom nás potichu oberajú o pohodu

Slušnosť nás učili odmalička. Poďakovať sa, usmiať sa, vyjsť v ústrety, nekomplikovať. Byť „v pohode“. A najmä  nezaťažovať ostatných vlastnými pocitmi.

Mnohé z týchto návykov nám pomáhajú fungovať medzi ľuďmi. Problém nastáva vtedy, keď sa zo slušnosti stane automatická odpoveď na všetko. Keď ju používame aj tam, kde by sme sa mali zastaviť a položiť si otázku, či je to ešte v poriadku pre nás.

Niektoré veci robíme zo slušnosti celé roky. A ani si nevšimneme, že nás potichu oberajú o vnútorný pokoj.

Súhlasíme, aj keď by sme najradšej povedali nie

„Jasné, nie je problém.“
„Dobre, nejako to zariadim.“
„Veď to zvládnem.“

Tieto vety znejú nevinne. Často ich hovoríme automaticky, bez rozmýšľania. Zo slušnosti, aby sme nikoho nesklamali, aby sme nevyzerali komplikovane.

Lenže každé takéto „áno“, ktoré ide proti nám, má svoju cenu. Berie čas, energiu a postupne aj chuť. Neobjaví sa to hneď. No skôr či neskôr ako podráždenosť, únava alebo pocit, že nás ostatní berú ako samozrejmosť.

Usmievame sa, aj keď nám do smiechu nie je.

Slušnosť nás naučila, že negatívne emócie sa nehodia. Že by sme mali byť milé, vyrovnané a príjemné. A tak sa usmievame aj vtedy, keď vnútri cítime napätie, smútok alebo hnev.

Nechceme kaziť atmosféru. Veľa vysvetľovať. Nechceme byť „tie citlivé“.

Lenže potlačené emócie nezmiznú. Uložia sa. A časom sa ozvú  ako frustrácia, vnútorný tlak alebo pocit, že nás nikto naozaj nevidí.

Odpovedáme hneď, aj keď by sme nemuseli.

Správy, telefonáty, notifikácie. Mnohé ženy majú pocit, že odpovedať treba okamžite. Zo slušnosti. Aby si niekto nemyslel, že ho ignorujeme.

A tak reagujeme aj vtedy, keď sme unavené, keď potrebujeme ticho alebo keď by sme si najradšej dopriali pokoj. Lenže neustála dostupnosť nie je ohľaduplnosť. Keď sme stále „k dispozícii“, naše vlastné hranice sa postupne strácajú. A s nimi aj pocit pohody.

Vysvetľujeme svoje rozhodnutia, aj keď to nie je potrebné

„Nemôžem prísť, lebo…“
„Nezvládnem to teraz, pretože…“

Často máme potrebu svoje rozhodnutia obhájiť. Zdôvodniť. Ospravedlniť. Zo slušnosti. Aby sme nepôsobili sebecky.

Lenže nie každé „nie“ potrebuje vysvetlenie. Keď sa neustále obhajujeme, akoby sme hovorili, že naše potreby sú platné len vtedy, keď ich niekto schváli. A to je veľmi vyčerpávajúce nastavenie.

Zostávame ticho, aby bol pokoj

Niekedy niečo prejdeme mlčaním. Lebo sa nám nechce riešiť konflikt. Chceme mať pokoj. Lebo „to nestojí za reč“.

Občas je ticho múdre. Ale keď sa z neho stane zvyk, začne pracovať proti nám. Nevypovedané veci sa nehromadia navonok, ale vnútri. A pokoj, ktorý si takto kupujeme, býva len dočasný.

Prečo to robíme tak často?

Pretože sme boli vedené k tomu, aby sme boli príjemné, prispôsobivé a bezproblémové. Slušnosť sa pre mnohé ženy stala stratégiou prežitia.

Psychológovia tento vzorec označujú ako people pleasing – snahu vyhovieť ostatným na úkor seba, často zo strachu z odmietnutia alebo konfliktu. Podľa odborníkov z portálu Psychology Today je tento sklon spojený s dlhodobým vnútorným napätím, vyčerpaním a stratou kontaktu s vlastnými potrebami

Slušnosť nie je problém. Problém je, keď nemá hranice.

Byť slušná neznamená byť ticho.
Byť ohľaduplná neznamená ísť vždy proti sebe.
Byť milá neznamená byť neustále k dispozícii.

Skutočná pohoda často nezačína tým, že urobíme niečo navyše. Ale tým, že si dovolíme niečo nerobiť. Niečo nevysvetľovať. Niečo nepodržať len zo zvyku.

Ak máte pocit, že ste dlhodobo unavená alebo podráždená bez jasného dôvodu, skúste sa pozrieť na veci, ktoré robíte zo slušnosti. Možno ich robíte viac, než by ste chceli. A možno práve tam uniká váš vnútorný pokoj.

Slušnosť je krásna vlastnosť. Ale len vtedy, keď nezabúda aj na vás.