Vážme si život.. Zastavme sa na chvíľu..
Koniec roka ako príležitosť zastaviť sa, nadýchnuť a uvedomiť si hodnotu obyčajných vecí, ktoré tvoria naše skutočné šťastie.
Zastavme sa na chvíľu. A naozaj sa skutočne zamyslime. Ruku na srdce a odpovedzme si na tieto otázky…
Čo máme?
Čo nám chýba?
Čo by sme ešte chceli?
Čo z toho naozaj potrebujeme?
Čo si vážime a čo si nevážime?
Je koniec novembra a rok sa pomaly chýli ku koncu. Možno sa nám zdá, že sa všetko neskutočne rýchlo valí, že jeden týždeň strieda druhý a my akosi nestíhame.
Najskôr sme vítali jar, potom čakali leto, potichu sme si užívali jeseň… a zrazu stojíme takmer na prahu decembra. A tak je práve teraz ten najlepší čas, lepší ako Silvester, lepší ako január, aby sme sa zastavili a spýtali sa sami seba, či ten život naozaj žijeme… alebo ním len prechádzame.
Sme zdraví. Žijeme. Dýchame.
Možno sa každý deň pasujeme s problémami, ale pokiaľ nemáme problém so zdravím, tak je to výhra. Zdravie je tichý dar, ktorý si často začíname vážiť až vtedy, keď ho stratíme. A pritom je tu s nami stále, v rýchlych krokoch po schodoch, v smiechu, v hlbokom nádychu po prebudení. Nič nie je samozrejmosť. A už vôbec nie zdravie.
Máme čo jesť a piť.
Máme strechu nad hlavou, miesto, kde môžeme spať, máme teplo v dome. Možno to znie ako klišé, ale pre milióny ľudí na svete je toto presne ten sen, ktorý si prajú.
Niekedy máme pocit, že toho potrebujeme viac, krajší byt, lepšiu kuchyňu, novú sedačku. Ale to, čo nás drží nad vodou, nie je „viac“. Je to bezpečie. A to už dávno máme.
Máme „schopnosti“.
Cítime lásku a motýliky v bruchu, cítime vôňu po daždi, vidíme východ slnka, počujeme spievajúce vtáky, vieme sa tešiť a byť aj dojatí. To všetko sú dôkazy, že žijeme nielen fyzicky, ale aj dušou. Či vieme o tom, alebo nie, toto sú tie najcennejšie okamihy, ktoré si nekúpime, neodložíme, ani nevrátime.
Buď si ich všimneme teraz… alebo nikdy.
Máme rodinu, priateľov, prácu.
A ak aj nie všetko funguje ideálne, stále máme niečo, na čo sa dá spoľahnúť. Je niečo krajšie, ako darovať život a vidieť vyrastať vlastné deti? Je niečo vzácnejšie, ako mať priateľa, ktorému môžeme zavolať o polnoci? A napokon – mať prácu, ktorá nás živí, aj keď nie každý deň teší. Vďačnosť neznamená, že nemáme právo chcieť viac. Len nám pripomína, že už teraz máme dosť.
Existujú ľudia, ktorí nemajú nič z týchto vecí.
Ľudia, ktorí nemajú domov, ktorí sú chorí a ktorí sa boja o svoj život. Ľudia, ktorí by dali všetko za to, čo my berieme ako bežnú súčasť dňa.
My to máme.
Tak si vážme každý jeden deň. Neponáhľajme sa. Nehľadajme šťastie v tom, čo bude „potom“. Treba žiť prítomnosťou a dennodenne vstávať s radosťou.
Možno malou, možno nenápadnou, ale úprimnou. Lebo jedného pekného dňa zistíme, že sme sa celý čas ponáhľali…
A zabudli sme žiť.
foto: pixabay.com, video: youtube.com
