Synček, od zajtra budem ozajstným ockom!

List, ktorý napísal W. Livingston Larned svojmu synovi, sa stal slávnym po tom, ako ho Dale Carnegie zaradil do svojej knihy „Ako získať priateľov a pôsobiť na ľudí.“
Je to text, ktorý aj po desaťročiach dokáže zasiahnuť každého rodiča. Keď si prečítate nasledujúce riadky, možno sa pristihnete pri tom, že vo vlastnom správaní k deťom nájdete podobné momenty – chvíle netrpezlivosti, unáhlené reakcie či zbytočne prísne slová. Larnedov list je jemnou, no silnou pripomienkou toho, ako rýchlo zabúdame, že naše deti sú ešte len deti.

Milý synček,

hovorím ti tieto slová, zatiaľ čo spíš.
Tvoju tváričku osvetľuje tlmené svetlo, malú dlaň máš pritlačenú k lícu a kučeravé vlásky sa ti lepí na čelo. Ticho som sa prikradol do tvojej izby.

Pred chvíľou som sedel v knižnici a čítal noviny, keď ma zrazu premohla vlna kajúcnej ľútosti. Prišiel som k tvojej postieľke, aby som sa ti vyznal zo všetkého, čo ma trápi.
Je toho veľa, syn môj…

Dnes som si na tebe vylial svoju podráždenosť.
Vynadal som ti ráno, že si si nedbalo umyl tvár. Napomenul som ťa, že si si nevyčistil topánky. Nahnevane som zvýšil hlas, keď si nechal oblečenie na zemi.

Pri raňajkách som pokračoval. Videl som len chyby – rozliate mlieko, lakte na stole, priveľa masla na chlebe.
A keď si sa išiel hrať a ja som odchádzal na vlak, otočil si sa za mnou, zamával si a zakričal: „Ahoj, ocko!“
Ale ja som sa len zamračil a odpovedal som: „Vystri sa!“

A večer, keď som sa vracal domov, som ťa videl hrať sa guličky na kolenách, s deravými pančuškami. Pred kamarátmi som ťa pokarhal a poslal ťa domov predo mnou.
„Pančuchy sú drahé. Keby si si ich musel kupovať sám, dával by si si pozor!“
To všetko ti povedal tvoj vlastný otec…

Neskôr si nesmelo prišiel do knižnice.
Oči si mal plné strachu, keď som sa na teba zamračil ponad noviny.
„Čo je?“ vybuchol som.
„Nič,“ zašepkal si, prebehol si ku mne, hodil sa mi okolo krku a pobozkal si ma. Tvoje malé rúčky ma objali s takou láskou, akú ti Boh vložil do srdca  a ktorú ani moje nevľúdne chovanie nedokázalo vymazať.

A potom si odcupital späť po schodoch.

Krátko nato mi z rúk vypadli noviny.
Premkol ma strašný strach.
Čo zo mňa spravil ten hrozný zvyk?
Zvyk hľadať chyby, karhať, napomínať, naprávať…

Zaslúžil si si to za to, že si bol len malým chlapcom?
Nie preto, že by som ťa nemiloval. Naopak. Ale požadoval som od teba priveľa , hodnotil som ťa očami dospelého, nie dieťaťa.

A pritom je v tebe toľko dobrého, čistého, úprimného.
Tvoje srdiečko je veľké ako úsvit nad horami.
Ukázal si mi to tým večerným bozkom – tvojím spontánnym, vrúcnym gestom, pri ktorom na ničom inom nezáležalo.

Synček, kľačím tu pri tvojej postieľke a hanbím sa.

Chcem, aby si vedel, že od zajtra budem iný.
Budem tvojím skutočným ockom – priateľom, ktorý bude s tebou cítiť tvoju radosť aj tvoje trápenie.

Keď ma premôže netrpezlivosť, zahryznem si do jazyka.
A budem si opakovať:
„Je to len malý chlapček… len malý chlapček.“

Keď ťa teraz vidím tak pokojne spinkať, pripadáš mi taký maličký, krehký.
A ešte včera ťa mama nosila v náručí.

Žiadal som od teba príliš mnoho. Príliš mnoho.

W. Livingston Larned: Father Forgets
foto: pixabay.com