Prečo sa cítime osamelé, aj keď máme okolo seba ľudí
Môžeš mať okolo seba rodinu, priateľov aj kolegov, no aj tak sa cítiť prázdna. Osamelosť nie je slabosť, ale jemný signál, že tvoje vnútro potrebuje viac pozornosti a blízkosti.
Osamelosť. Slovo, ktoré dokáže zarezonovať hlboko v duši, hoci ho často ani nevyslovíme nahlas. Mnohé z nás ho poznajú až príliš dobre. Žijeme v dobe, keď sme neustále obklopené ľuďmi, či už v práci, v rodine, v online svete. Každý deň komunikujeme, odpovedáme na správy, lajkujeme príspevky, počúvame podcasty. Na prvý pohľad sa zdá, že samota sa nás netýka. A predsa sa večer, keď sa všetko stíši, vkradne do mysle ten zvláštny pocit prázdna.
Nie je to len únava, nie je to len smútok. Je to tichá osamelosť, ktorá sa ozýva v momentoch, keď sa necítime naozaj videné, počuté ani pochopené. Keď sa snažíme byť silné, usmievavé, spoľahlivé, no vo vnútri sa pýtame, či by si niekto vôbec všimol, keby sme sa na chvíľu zlomili.
Osamelosť totiž nemá nič spoločné s počtom ľudí okolo nás. Môžeme mať partnera, deti, priateľky aj kolegov, no ak sa necítime prepojené, niečo nám stále chýba. Je to hĺbka, blízkosť, ľudské teplo, ktoré presahuje slová. V modernej dobe sme sa naučili predstierať, že všetko zvládame. Každý deň plníme úlohy, staráme sa o iných, snažíme sa byť produktívne, milé, vtipné. Sociálne siete nám dávajú ilúziu spojenia, no v skutočnosti nás často oddeľujú ešte viac. Porovnávame sa, cítime sa nedostatočné, strácame kontakt so svojím vnútrom.
Osamelosť prichádza nenápadne. Najprv ako krátky okamih ticha, ktorý nám je nepríjemný. Potom ako pocit, že sa nám nikto naozaj nerozumie. A napokon ako stav, ktorý sa stane súčasťou každého dňa. Začíname sa uzatvárať, usmievať len zo zvyku, hovoriť „som v poriadku“ aj vtedy, keď to nie je pravda.
Prečo sa to deje?
Pretože zabúdame na seba. Sústredíme sa na to, aby boli spokojní všetci okolo – partner, deti, rodičia, kolegovia. A niekde medzi tým stratíme samé seba. Naše potreby, naše túžby, naše hranice. Potom sa čudujeme, že aj uprostred rozhovoru cítime prázdnotu, že aj v náručí blízkeho človeka sa nevieme upokojiť.
Osamelosť je ako tichý budík, ktorý nás volá späť k sebe.
Nie je to nepriateľ, ale správa, že niečo v našom živote potrebuje zmenu. Že sa máme znova naučiť byť v kontakte so svojimi pocitmi. Naučiť sa hovoriť o tom, čo cítime, aj keď to nie je pohodlné. Pretože blízkosť nezačína tým, že nás niekto pochopí. Začína tým, že si to dovolíme my samy. Niektoré ženy sa boja o svoje pocity hovoriť, pretože nechcú pôsobiť „slabo“. Ale práve úprimnosť je znakom vnútornej sily. Keď priznáme, že sa cítime osamelé, otvárame priestor pre skutočné spojenie. Dovoľujeme druhým priblížiť sa k nám tak, ako to naozaj potrebujeme.
Možno máš pocit, že nikto nerozumie tomu, čo prežívaš. Že ľudia okolo teba by to nepochopili. Ale ak sa pozrieš pozornejšie, zistíš, že rovnaký pocit nosí v sebe viac žien, než si myslíš. Len sa o tom nehovorí. Každá z nás má svoje tiché boje, svoje chvíle pochybností, svoje noci, keď zaspávame so slzami v očiach.
Osamelosť sa dá liečiť, no nie tým, že si pridáš viac ľudí do života, ale tým, že si dovolíš viac pravdy. Viac ticha. Viac spojenia. Skús začať malými krokmi. Napíš priateľke, s ktorou si sa dlho neozvala. Choď na prechádzku bez telefónu. Sadni si s kávou k oknu a len dýchaj. Skús znova vnímať, čo cítiš, čo potrebuješ, čo ti chýba. Keď sa naučíš byť sama so sebou v pokoji, osamelosť prestane bolieť. Pretože zistíš, že samota nemusí byť prázdna. Môže byť liečivá, ak sa v nej stretneš so svojím vnútrom.
Každá z nás túži po spojení. Po rozhovore, ktorý nie je povrchný. Po pohľade, ktorý hovorí „rozumiem ti“. Po tichu, v ktorom cítiš bezpečie, nie prázdnotu. A to všetko je možné, keď sa prestaneme skrývať za masku „všetko je v poriadku“.
Nie si sama. Aj keď sa tak niekedy cítiš, si obklopená ľuďmi, ktorí prežívajú podobné pocity. A možno práve ty môžeš byť tým svetlom, ktoré niekomu inému pomôže cítiť sa menej osamelo.
Osamelosť je súčasťou života, ale nemusí byť trvalá. Je to tichý sprievodca, ktorý nám ukazuje cestu späť domov, a to k sebe, k pravde, k pokoju. A keď ju prijmeme, prestane bolieť. Stane sa len spomienkou na obdobie, v ktorom sme sa naučili, že aj ticho v srdci môže mať svoj zmysel.
foto: pixabay.com
