Nikdy som sa necítila silnejšia… ani slabšia zároveň

Nikdy predtým som nemala pocit, že by som dokázala tak veľa. A zároveň som sa nikdy necítila tak krehká. Je zvláštne, ako dokáže materstvo v jednej chvíli spojiť protiklady, ktoré by inde nemohli existovať vedľa seba. Silu a strach. Lásku a únavu. Istotu a absolútnu pochybnosť.

Pamätám si ten moment. Držala som svoje dieťa v náručí a vedela som, že by som preň dokázala urobiť čokoľvek. Bez rozmýšľania. Bez váhania. Bez podmienok. Bola to sila, akú som dovtedy nepoznala. A hneď na to prišla myšlienka, ktorá ma stiahla späť na zem: Čo ak to pokazím?

Materstvo ma naučilo, že sila nevyzerá vždy tak, ako sme si ju predstavovali.
Nie je to sebavedomý hlas ani pevný krok. Často je to ticho. Vydýchnutie. Vstať ráno po noci bez spánku a urobiť raňajky. Utrieť slzy – niekedy detské, niekedy vlastné. Ísť ďalej, aj keď netušíš ako.

Nikdy som nebola taká silná ako v dňoch, keď som mala pocit, že už nevládzem.

A potom je tu slabosť. Tá, o ktorej sa málo hovorí. Slabosť, ktorá neprichádza preto, že by sme boli neschopné. Ale preto, že cítime príliš veľa.

Strach, že urobíme chybu.
Strach, že dieťaťu niečo ublíži.
Strach, že nebudeme dosť dobré.

Je to slabosť, keď sa večer zavrieš v kúpeľni a na chvíľu si dovolíš nebyť mamou? Alebo je to naopak jediný spôsob, ako ňou zajtra opäť byť?

Materstvo je láska, ktorá bolí práve preto, že je taká hlboká. Nie jemná, nie tichá. Ale silná, občas surová, občas vyčerpávajúca. Miluješ tak, že sa bojíš.
Bojíš sa tak, že sa modlíš. A pritom robíš úplne obyčajné veci – balíš desiatu, hľadáš stratenú ponožku, vysvetľuješ po stý raz to isté. Nikto ťa na tento paradox nepripraví. Na to, že sa môžeš smiať a plakať v ten istý deň. Niekedy v tú istú hodinu.

Najviac ma prekvapilo, že slabosť ma neoslabila. Práve naopak. Keď som si dovolila priznať, že som unavená, prestala som sa cítiť ako zlyhávajúca mama. Keď som si priznala, že sa bojím, pochopila som, ako veľmi mi záleží. Keď som si dovolila nebyť dokonalá, zistila som, že moje dieťa to vôbec nepotrebuje. Potrebovalo ma. Takú, aká som.

Sila v materstve nie je o tom, že všetko zvládneš s úsmevom. Je o tom, že zostaneš. Aj keď by si najradšej utiekla. Že objímeš, aj keď si sama roztrasená. Že miluješ, aj keď ťa to robí zraniteľnou. A slabosť? Tá nie je opakom sily. Je jej súčasťou.

Dnes už viem, že byť silná mama neznamená nemať pochybnosti. Znamená to ísť ďalej aj s nimi. Znamená to byť láskavá k sebe v dňoch, keď sa cítiš malá. Znamená to prijať, že niektoré odpovede neprídu nikdy – a to je v poriadku.

Nikdy som sa necítila silnejšia… A nikdy slabšia.

A práve v tom je materstvo také skutočné.

foto: pixabay.com