Máte rodinu, no cítite sa sama. Prečo sa niekedy necítime byť súčasťou?

Keď ste tam, no nie ste

Sedíte pri večeri. Okolo vás rodina. Manžel, deti, smiech, rozhovory.

A vy sa cítite… mimo.

Nie ste smutná. Nie ste nahnevaná. Len máte pocit, že sedíte za sklom. Vidíte ich, počujete ich, no akoby ste tam neboli celá.

Pocit osamelosti, alebo nepatrenia niekam nemusí prísť, keď ste sama. Niekedy príde práve vtedy, keď ste obklopená ľuďmi, ktorých milujete. A to bolí ešte viac, pretože nerozumiete prečo.

Nie je to o tom, že by ste nemali rodinu

Mnohé ženy si myslia, že ak majú rodinu, nemôžu sa cítiť osamelé. Ak majú partnera, deti, priateľov, nemali by mať právo na pocit, že „nikam nepatria“.

Ale realita je iná.

Samota nie je o fyzickej prítomnosti. Je o emočnom spojení. A to môže chýbať aj uprostred plnej obývačky.

Podľa výskumov z American Psychological Association, emočná izolácia, teda pocit, že vás nikto skutočne nevidí alebo nerozumie,  je jedným z najčastejších zdrojov psychickej záťaže u žien v strednom veku, najmä u matiek.

Nie ste slabá. Nie ste nevďačná. Len sa cítite nevidená.

Prečo sa to deje práve mamám?

Materstvo prináša paradox: Ste neustále s niekým, no zriedka ste skutočne s niekým.

Celý deň sa o niekoho staráte. Riešite potreby detí, partnera, domácnosti. Večer padnete do postele vyčerpaná a uvedomíte si, že ste celý deň nepovedali nahlas, ako sa vy cítite.

Nikto sa nespýtal. A vy ste sa nenaučili hovoriť.

Predstavte si:

Ráno vstanete. Oblečiete deti. Uvaríte raňajky. Odídete do práce. Vrátite sa. Uvaríte večeru. Umyjete riad. Uložíte deti.

A nikde medzi tým nie je priestor na to, aby ste boli vy. Nie mama. Nie partnerka. Len vy.

A tak sa stávate cudzou sama sebe. A keď stratíte kontakt so sebou, stratíte ho aj s ostatnými.

Falošná blízkosť: Keď sa rozprávame, no nekomunikujeme

Možno si poviete:

„Ale veď my sa rozprávame!“

Áno. O tom, kto vyzdvihne deti. Čo treba nakúpiť. Či má bábätko teplotu. Kedy príde elektrikár.

Ale kedy ste naposledy zdieľali, ako sa cítite?

Toto je jav, ktorému psychológovia hovoria falošná blízkosť (fake intimacy). Ste v jednej miestnosti. Zdieľate logistiku. Ale nezdieľate seba.

Pocit nepatrenia často vzniká práve tu – keď máme partnera, no necítime sa s ním spojená. Keď máme rodinu, no akoby sme nepatrili nikam, ani samy sebe.

Nie je to o tom, že by sa nestarali. Je to o tom, že sa stratil priestor na skutočné stretnutie.

Emočná vzdialenosť, ako tichý signál

Pocit nepatrenia nie je len v hlave. Je to signál tela a psychiky, že niečo chýba.

Podľa Mind UK, emočná vzdialenosť môže vzniknúť aj v blízkych vzťahoch. Keď sa necítime vypočutí, pochopení alebo keď naše potreby ostávajú neviditeľné.

Psychológia vzťahov ukazuje, že problém nie je v tom, že by rodina bola zlá. Problém je v tom, že komunikácia sa niekde stratila. Alebo nikdy nebola nastavená tak, aby vás skutočne videla.

Nie je to o tom, že by vás rodina nemala rada. Je to o tom, že sa prestali stretávať vaše vnútorné svety.

Čo s tým môžete urobiť?

Pomenovať to nahlas

Nie pred celou rodinou. Aspoň pred sebou. Alebo pred niekým, komu dôverujete.

„Cítim sa sama, aj keď nie som.“

To nie je slabosť. To je odvaha.

Nájsť priestor len pre seba

Aj pätnásť minút denne. Bez telefónu. Bez úloh. Len vy a ticho. Alebo hudba. Alebo prechádzka.

Keď sa stretnete so sebou, ľahšie sa stretnete aj s ostatnými.

Hovoriť o tom, čo potrebujete

Partneri a deti často netušia, že vám niečo chýba. Nie sú zlí, len nevedia čítať myšlienky.

Skúste povedať:

„Potrebujem, aby si ma počúval, nie len počul.“

„Potrebujem chvíľu pre seba.“

Hľadať spojenie mimo rodiny

Niekedy potrebujeme priestor, kde nás nikto nepozná ako „mamu“ alebo „manželku“. Kde sme len my.

Komunita, koníček, terapia, priateľstvo. Miesta, kde sa môžeme cítiť súčasťou niečoho. Bez role.

Nie ste v tom sama

Pocit nepatrenia nie je dôkazom toho, že s vami niečo nie je v poriadku. Je to dôkaz toho, že ste človek a že potrebujete viac než len byť po ruke.

Potrebujete byť videná. Počutá. Cítená.

A to nie je sebectvo. To je základná ľudská potreba.

Možno dnes ešte neviete, ako to zmeniť. Ale už len to, že si to priznáte, je prvý krok späť. K sebe, k spojeniu, k pocitu, že patríte. Aspoň sama sebe.