Keď mama zvýši hlas: ako zabrániť kriku, ktorý môže dieťa zraniť (a čo robiť, keď sa to už stane)
Citlivá téma o rodičovstve bez dokonalosti a o tom, ako chrániť vzťah s dieťaťom aj v náročných chvíľach.
Krik na dieťa je téma, ktorá v mnohých mamách vyvoláva hanbu, vinu a ticho. Väčšina z nás nechcela byť „tá mama, ktorá kričí“. A predsa sa to niekedy stane. Najprv zvýšený hlas, potom ostré slová, inokedy skutočný krik, ktorý nás ešte dlho mrzí.
Dôležité je povedať hneď na začiatku: to, že sa ti to stalo, z teba nerobí zlú mamu. Robí to z teba človeka, ktorý je unavený, preťažený a v danej chvíli prekročil vlastnú hranicu.
Prečo vlastne kričíme, aj keď nechceme?
Krik málokedy vzniká kvôli dieťaťu samotnému. Väčšinou je výsledkom nahromadeného stresu, únavy, pocitu, že nás nikto nepočúva – a že už nemáme z čoho čerpať. Dieťa je často len posledným impulzom. Zvýšený hlas je signál. Nie o tom, že dieťa je „zlé“, ale že mama už nemá kapacitu.
Vníma dieťa krik ako traumu?
Nie každý zvýšený hlas automaticky znamená traumu. Deti sú prekvapivo odolné, najmä ak vyrastajú v prostredí, kde prevažuje láskavosť, bezpečie a vzťah. Problémom nie je jeden výbuch emócií, ale opakovaný, nepredvídateľný a ponižujúci krik, pri ktorom sa dieťa cíti ohrozené alebo odmietnuté.
Rozdiel je aj v tom, či po kriku príde oprava. Deti nepotrebujú dokonalých rodičov. Potrebujú rodičov, ktorí vedia povedať: „Mrzí ma to.“
Ako znížiť krik ešte predtým, než príde? Prevencia nezačína pri dieťati, ale pri tebe. Veľmi pomáha:
- uvedomiť si svoje spúšťače (kedy kričím najčastejšie),
- všimnúť si prvé signály v tele – napätie, zrýchlený dych, tlak,
- dovoliť si pauzu, aj krátku (odísť do inej miestnosti, nadýchnuť sa),
- znížiť nároky na seba v dňoch, keď už ideš „na rezervu“.
Čím viac si dovolíš byť nedokonalá, tým menej často sa dostaneš do bodu výbuchu.
Čo robiť, keď už si zakričala?
Toto je kľúčový moment, ktorý rozhoduje o tom, či krik dieťa zraní dlhodobo. Ak sa upokojíš a vrátiš sa k dieťaťu, má to obrovskú silu. Stačí jednoduché, úprimné vysvetlenie primerané veku: „Mama bola veľmi unavená a nahnevaná. Nemala som kričať. Mrzí ma to.“ Tým dieťa učíš:
- že emócie sú v poriadku,
- že aj dospelí robia chyby,
- že vzťah sa dá opraviť.
Práve toto je to, čo chráni dieťa pred traumou.
Krik verzus hranice
Nekričať neznamená nemať hranice. Znamená to hľadať iné spôsoby, ako ich nastavovať. Pokojný hlas, jasné vety, opakovanie, dôslednosť, to všetko funguje lepšie než krik, hoci pomalšie. A pomalšie je v poriadku.
Treba si zapamätať… Dieťa si nebude pamätať každé tvoje zlyhanie. Bude si pamätať, či sa pri tebe cítilo bezpečne. A bezpečie nevzniká z dokonalosti, ale zo vzťahu, v ktorom je priestor na emócie, opravy a láskavosť. Ak dnes hľadáš spôsob, ako nekričať, už tým robíš pre svoje dieťa viac, než si myslíš.
foto: pixabay.com
