Keď dieťa zlostí, plače a vzdoruje: Možno ti tým chce povedať, že potrebuje MAMU

Nezľaknúť sa plaču a mrnčania detí, to je základná rada psychológov. Lebo deti v istom veku, priemerne od 3 do 9 rokov, tak prejavujú svoju zlosť, nespokojnosť, niekedy všetko. A je na nás, rodičoch, aby sme sa ich prejavov nezľakli a nenechali sa nimi zatlačiť do kúta.

Článok na Mayo Clinic podrobne vysvetľuje, prečo majú deti záchvaty zlosti. čo je ich spúšťačom aj ako majú reagovať rodičia.

Prečo deťom ustupujeme?

Často tak konáme pod vplyvom únavy, naštvala nás šéfka, alebo v obchode podráždená pokladníčka a teraz máme ešte počúvať krik štvorročnej dcérky? Čo na tom, že si chce plačom vynútiť ďalšiu rozprávku či čokoládku? Pre ticho v rodine všetko. Hoci len na chvíľu, dieťa si totiž pamätá, a keď mu to vyšlo teraz, istotne svoju overenú taktiku vyskúša opäť. A to čoskoro a s väčšou intenzitou.

Ako sa teda zachovať, čo robiť, ako byť zodpovedným rodičom? Dobré je skúsiť sa preniesť cez svoj stres z celého dňa a neodsúvať dieťa len preto, že túžime po pokoji. Ono chce „iba“ pozornosť, tú našu, ale na rozdiel od nás ešte nevie emócie ovládať. Jednoducho začne kričať, lebo sa možno nudí, chce jesť, piť, malo ťažký deň v škôlke, je unavené… A predovšetkým chce, aby sme si ho všimli a venovali sa mu.

Ako reagovať na dieťa, ktoré chce pozornosť?

Empatia, empatia, EMPATIA. Možno zložité, niekedy zdanlivo nemožné, ale sme dospelí a je v našich silách ju zo seba vydolovať. A pre koho iného, ak nie pre vlastné dieťa?

Čo na to budete potrebovať? More trpezlivosti, oceán potlačených výbuchov a obrovské odhodlanie pochopiť, že dieťa vám tým nechce ublížiť. Ani ho vlastne nemusíte celkom chápať, iba si neustále opakujte: „Všetko jeho konanie, ktoré vás tak nervuje, vychádza z jeho nevyspelosti.“ To je celé.

Varovné slovo alebo rozhovor s dieťaťom?

Niekomu pomôže varovné slovíčko, kedy je už jasné, že je to cez čiaru a s vami ďalej nepohne. Vy tak rozlíšite bežné vzdorovité stavy od vážnejších situácií, kedy ide trochu „o život“ a dieťa si tiež uvedomí, že s týmto u vás nepochodí.

Inde zafunguje úprimný rozhovor, kedy sa dieťaťu pokúsite vysvetliť, že keď bude bezdôvodne a za všetko fňukať, nepomôže mu to a vy si ho budete všímať, až keď s tým prestane a bude hovoriť pokojne a bez plaču.

Rodinné pravidlá nadovšetko

Bez pravidiel sa s deťmi ďaleko nedostanete. Je to zrejme najjednoduchší a najúčinnejší spôsob, ako z detí vydolovať najviac, ako sa len dá. Dohodnite sa spolu na pravidlách, ktoré budú platiť, nech sa deje, čo sa deje a budú vyhovovať obidvom stranám. Je fajn si ich nakresliť či spísať a vyvesiť napríklad na chladničku. Deti sú totiž tvory zábudlivé, najmä pokiaľ ide o dodržiavanie dohodnutého (ale to, čo sme im sľúbili my, výlet či cukríky, si zapamätajú veľmi dobre), a tak sa vždy zíde mať rodinné pravidlá po ruke a pripomenúť si ich.

A už ostáva „len“ byť dôslední v ich dodržiavaní. Aké ľahké, a pritom je to tá najkomplikovanejšia časť celej výchovy! Ale inak, než že si za pravidlami budeme stáť, ich deti nenaučíme dodržiavať! A tiež to pôjde z kopca s našou rodičovskou autoritou. Či si myslíte, že keď 5-ročnému aj 8-ročnému raz, dvakrát, XY-krát ustúpite, vás zrazu pubertiak, čo z neho vyrastie, bude rešpektovať?

Vzdor je snaha získať našu pozornosť?

Ako rozpoznať spúšťače? Healthshots uvádza, že najačastejšie je za hnevom detí únava, frustrácia, niekedy aj smäd. Veľakrát je to aj túžba po pozornosti. Vy tým, že od detí niečo chce, že si ich všímate, im dávate najavo, že vám na nich záleží. Staráte sa o nich aj tým, že bazírujete na večierke, na tom, aby si dobre umyli zuby, aby si dôsledne urobili úlohy, aby nehnevali. A to je pre nich úplne najcennejšie.

Spomeňte si na to pri najbližšej scénke dcérky či synáčika a vedzte, že najlepším spôsobom, ako predchádzať detským nervom, je venovať im pozornosť. Neriedenú mobilom ani  prácou v kuchyni. Ináč si ju totiž budú vydobíjať iným, menej príjemným spôsobom.

Menej na deti kričme, viac si ich všímajme

Skúsme menej kričať. Je také ľahké a pohodlné posunúť svoje frustrácie a nervy na dieťa. Lebo veď ono tiež hnevá, tak si nič iné, ako krik a tresty nezaslúži.

Ale ono to tak býva, že správne rozhodnutia sú tie najťažšie. Ak cítite, že vybuchnete a situácia sa vám začína vymykať spod kontroly, radšej z nej odíďte. Zvyčajne pomôže hlboký nádych i výdych a trocha odstupu. Už pokojní sa k dieťaťu vráťte a riešte jeho zlosť s chladnou hlavou.

Takisto nie je dobré v deťoch vyvolávať pocity viny. Ony predsa nemôžu za váš nevydarený deň v práci, ani za finančné či manželské problémy. Pokojne mu vysvetliť, že sa tiež necítite najlepšie, neuškodí, ale určite naň nehádžte všetky svoje trápenia.

Vzdor ako súčasť vývoja

Je na nás, dospelých, aby sme ich výčiny eliminovali, a to čo možno najpokojnejšie. Netreba im plniť všetko, čo si zažiadajú, len aby sme v nich náhodou nevzbudili pocit, že ich dostatočne neľúbime. Dieťa by malo chápať, že nedostane všetko a okamžite. Inak hrozí, že vychováme malého sebca, ktorý si bude myslieť, že všetko vždy dostane, že má na všetko nárok a toto presvedčenie si ponesie aj do ďalšieho života.

Áno, vychovávať a neustále krotiť vzdor detí je zložité. Často sme rozčúlení, obviňujeme sa, že sme niečo urobili zle, zlyhávame, ľutujeme sa. Lenže aj nechcené prejavy detí sú spôsobom, ako upútať našu pozornosť. Berme to ako súčasť normálneho vývoja, ktoré sa vekom utlmia, až raz celkom vymiznú. Najmä s dostatkom rodičovskej lásky a pozornosti.

zdroj/foto: mayoclinic.org, healthshots.com, autorský text/Pixabay