31. decembra 2025

3-násobná mama: Ďakujem za ďalší rok s mojou rodinou

Byť trojnásobnou mamou, to je celoročný kolotoč lásky, chaosu, vďačnosti a únavy. Keď sa obzriem späť za ďalším rokom s mojou rodinou, vidím omyly aj pády, počujem smiech a spomínam na krásne spoločné momenty. Vidím dokonalú nedokonalosť, za ktorú ďakujem.

Tohtoročné Vianoce sú fuč, aj s kopou potrhaného baliaceho papiera a krabicami od rozbalených hračiek. Ani nehovoriac o množstve zjedeného zemiakového šalátu a kapustnice. Okej, ale výčitky bokom, o inom som chcela.

Pred nami je totiž Nový rok. Ďalší rok, keď si všeličo sľúbime, dáme si množstvo zmysluplných aj menej reálnych predsavzatí a budeme sa snažiť o ich naplnenie. Ešte predtým, ako sa znova zahľadíme do budúcna, s vierou, že to hádam bude zasa o čosi lepšie či jednoduchšie ako tento rok, by sa však patrilo poďakovať. Aspoň mne sa to tak žiada, a to sme tento rok vážne nemali vôbec ľahký… Ale kto má?

Ďakujem za moje deti

Za čo iné by mala mama poďakovať, ak nie za zdravé, šikovné a krásne deti, ktoré má? Ja sa za TO, za nich rozhodne poďakovať chcem a poriadne nahlas. Napriek neustálym škriepkam, malicherným banalitám, ktoré dennodenne riešime a veľkej únave, ktorú so sebou rodičovstvo prináša.

O to viac som vďačná, že sme stále tu, spolu a máme sa radi, hoci to tak nie vždy vyzerá. A že moje deti rastú, do krásy i múdrosti a mne sa len ťažko verí, že sú zasa o rok staršie. A že sú naše.

Ďakujem za rok, ktorý má mnoho naučil

Tento rok bol opäť plný rozmanitých emócií. Bol plný smiechu, plaču, nechcených sporov aj vymodlených udobrení. Ďakujem za rok, ktorý ma mnohému naučil, opäť mi posunul limity a ukázal, čo všetko sa vo mne skrýva. Prebudil ma aj prefackal. Dal mi silu bojovať s chorobami, s nespánkom, so smútkom mojich detí i tým vlastným, s partnerskými prekážkami. Prinavrátil mi túžbu bojovať sama so sebou aj so svojím i jeho egom.

Je toho toľko, čo sa stalo, čo sme zažili, prežili a stále sme tu. Ten boj neskončil, neutícha. Ale verím, že sme naň po tomto roku pripravenejší a odolnejší, ako kedykoľvek predtým. Že ho zvládneme vybojovať SPOLU.

Ďakujem aj za TOTO všetko…

Priznávam, že často pochybujem. Niekedy premýšľam, čo by bolo, ako by to bolo, keby… KEBY. Možno to poznáte. Možno by to bolo, možno vôbec nie. Vlastne, kto to nepozná? Všetci niekedy zapochybujeme, stratíme kontrolu, povolia nám nervy a začnú lietať slová, výčitky a obvinenia.

O to viac som vďačná za uplynulý rok s mojou najmladšou, ktorá sa chce stále objímať. Ďakujem za jej ďalší vypadnutý mliečny zub, ktorý odniesla Zúbková víla. Aj za jej prijatie novej verzie našich Vianoc, ktoré boli tento rok prvý raz „bez“ Ježiška. Za najstaršiu, ktorá dospieva do krásy a otvorenej láskavosti. Za prekvapivú bystrosť a šikovnosť prostrednej dcéry, za jej zle skrývanú citlivosť.