Keď dieťa/teenager nechce rozprávať: Prečo je ticho tiež komunikácia
Keď sa dieťa uzavrie
Prídete domov a spýtate sa:
„Ako bolo v škole?“
„Dobre.“
„Čo si robil?“
„Nič.“
A potom ticho. Váš tínedžer sa stiahne do izby. Zatvorí dvere. A vy stojíte v chodbe s pocitom, že ste stratili spojenie.
Ticho detí môže bolieť. Cítite sa odstrčená, nevítaná, možno aj bezmocná. Chcete pomôcť, no neviete ako.
Pýtate sa:
„Prečo mi nechce nič povedať?“
Pravda je, že ticho nie je vždy odmietnutie. Niekedy je to najhlasnejšia forma komunikácie, akú dieťa v danej chvíli dokáže poskytnúť.
Prečo deti mlčia?
Nie je to vzdor. Nie je to nezáujem. Väčšinou je to ochrana.
Deti a tínedžeri nemajú vždy slová na to, čo cítia. Emócie sú silné, chaotické, niekedy až desivé. A keď nevedia, ako ich pomenovať, radšej mlčia.
Podľa výskumov publikovaných na American Psychological Association, tínedžeri často nevedia vyjadriť stres slovami, pretože ich emocionálne schopnosti ešte dozrievajú. Mlčanie je spôsob, ako si vytvoriť vnútorný priestor na spracovanie pocitov.
Predstavte si:
Vaša dcéra mala ťažký deň. Niekto sa jej posmieval. Cíti sa zahanbene, smutne, naštvaná. No keď sa spýtate „Čo sa stalo?“, nevie, kde začať. Tak povie len: „Nič.“
A zatvorí dvere.
Ticho nie je ignorácia. Je to komunikácia
Keď dieťa mlčí, často nám tým hovorí:
„Neviem, ako to povedať.“
„Bojím sa, že ma nepochopíš.“
„Potrebujem čas.“
„Je to príliš veľké na slová.“
Podľa Child Mind Institute, deti, ktoré sa uzatvárajú, nie sú nevďačné ani vzdorovité. Často len nemajú emocionálne nástroje na to, aby svoje pocity verbalizovali. A keď cítia tlak na rozprávanie, môžu sa uzavrieť ešte viac.
Ticho teda nie je absenciou komunikácie, ale jej odlišnou formou.
Zdroj: pixabay.com/cyndidyoder83</span>[/caption]
Paralelná komunikácia: keď slová prídu popri činnosti
Možno ste si všimli, že dieťa sa najčastejšie otvorí vtedy, keď neočakávate rozhovor.
V aute. Pri varení. Skladaní prádla/upratovaní. Pri prechádzke so psom.
Táto technika sa nazýva paralelná komunikácia, a je jedným z najúčinnejších spôsobov, ako sa s deťmi dostať do hĺbky. Keď nemusíte sedieť oproti sebe „z očí do očí“, keď nie je priamy tlak na odpovede, dieťa sa cíti bezpečnejšie.
Prečo to funguje?
Pretože nie je v centre pozornosti. Nie je konfrontované. Ruky sú zaneprázdnené, oči sa nepozerajú priamo na vás. A vtedy sa myšlienky začnú preliať do slov.
Skúste to:
Nabudúce sa nespýtajte „Ako bolo v škole?“ pri večeri. Spýtajte sa pri umývaní riadu. Alebo pri jazde autom. Bez očakávania. Bez nátlaku.
Možno sa nič nedozvie. Ale možno áno.
Ako podporiť komunikáciu s deťmi bez nátlaku?
Neútočte otázkami
„Čo sa stalo? Prečo si taký? Povedz mi!“
Tlak vedie k ešte väčšiemu tichu. Namiesto toho skúste:
„Keď budeš chcieť o tom hovoriť, som tu.“
Buďte prítomná, nie dotieravá.
Niekedy stačí byť v tej istej miestnosti. Variť večeru. Pootvoriť dvere. Byť dostupná, bez nátlaku.
Dieťa cíti, že nie je samo. A to je často viac, než tisíc slov.
Rešpektujte potrebu priestoru
Tínedžeri potrebujú vlastný svet. Nie preto, že vás nemajú radi, ale preto, že sa učia byť samostatní. Podľa Harvard Graduate School of Education, rešpektovanie súkromia a emócií posilňuje dôveru a otvára priestor na budúcu komunikáciu.
Kedy by malo ticho znepokojovať?
Nie každé ticho je v poriadku. Ak sa dieťa uzatvára dlhodobo, stráca záujem o veci, ktoré ho bavili, alebo sa správa inak než obvykle môže to byť signál, že potrebuje odbornú pomoc.
V takom prípade je dôležité vyhľadať psychológa alebo detského terapeuta. Ticho môže byť aj volanie o pomoc.
Ticho môže byť dar
Nie každé ticho je problém. Niekedy je to len dieťa, ktoré si triedi myšlienky. Ktoré potrebuje pokoj. Ktoré rastie a hľadá si vlastný hlas.
Vaša úloha nie je to ticho zlomiť. Je to byť pri ňom prítomná. Bez strachu, bez paniky, s dôverou.
Komunikácia s deťmi nie je len o slovách. Je o prítomnosti, rešpekte a trpezlivosti. Možno dnes nič nepovie. Ale keď bude pripravené bude vedieť, že ste tam. A že počúvate. Aj keď niet slov.
