Slová do boja, ktoré vychádzajú z úst mamy (najmä) po 10-tej večer
Overené rodičovské vyhrážky, ktoré sme v detstve neznášali a dnes ich vyťahujeme ako tajné eso z rukáva, keď je najhoršie. Nie zo zloby, ale ako dôsledok únavy a snahy prežiť ďalší rodičovský deň so zdravým rozumom. Skrátka materstvo má svoje klasiky, ktoré znejú večer vždy o niečo hlasnejšie.
Existujú vety, ktoré cez deň nepoužívame. Nie preto, že by sme ich nepoznali, ale preto, že večer získavajú úplne iný rozmer. Trpezlivosť je po celom dni vyčerpaná, hlas mamy nadobúda nižší tón a na povrch sa prediera irónia.
A práve vtedy prichádzajú hlášky, ktoré by sme za denného svetla možno ani nevyslovili. No realita rodičovstva je drsná, obzvlášť, ak dieťa odmieta zaspať v normálnom čase a bojuje s nami až do noci.
„Už to hovorím FAKT naposledy.“
Toto nie je vyhrážka, to je vyčerpané konštatovanie. Najčastejšie zaznieva krátko predtým, ako si uvedomíme, že už sme to povedali minimálne päťkrát.
„Už fakt poslednýkrát hovorím, aby si si umyl zuby.“
„Už ti fakt poslednýkrát hovorím, že sa ide do postele.“
Deti veľmi rýchlo pochopia, že „poslednýkrát“ je len orientačný, pomerne nejasný termín. A my veľmi rýchlo pochopíme, že rodičovská autorita sa večer míňa rýchlejšie, než chladne ranná káva.
„Ja nie som tvoja slúžka.“
Veta, ktorú sme ako deti neznášali a považovali sme ju za maximálne prehnanú. Veď čo už môže mama robiť celý deň? A dnes? Nosíme, zbierame, upratujeme, varíme, hľadáme zatúlané ponožky a neustále odpovedáme na otázky, ktoré nemajú konca kraja. Aj preto je ťažké ubrániť sa výkrikom o tom, že nie sme slúžky tejto rodiny a tejto domácnosti. Mama je síce multifunkčná, ale stále je len človek.
„Prečo ešte nespíš?“
Jedna z najúprimnejších otázok rodičovstva. Nejde o zvedavosť, je to výraz čistého zúfalstva.
Dieťa je už v posteli, ale nie a nie zaspať. Zrazu akoby nabralo druhý dych. Chce sa rozprávať, je plné energie, kladie hodnotné otázky o zmysle života a mama? Tá sa pomaly zmieruje s tým, že ani dnešný večer nestrávi v pokoji tak, ako si predstavovala.
„Veď si mi tvrdil, že si unavený.“
Logická veta, avšak absolútne nepoužiteľná v komunikácii s dieťaťom. Pretože dieťa môže byť unavené, ale zároveň chce ešte piť, cikať, rozprávať sa aj nahlas premýšľať o vesmíre.
A mama len stojí, neveriacky krúti hlavou a premýšľa, ako a prečo toľko oddiaľuje spánok. Niečo, za čo by ona vraždila, ak by ho mala dostatok, ideálne hneď a bez limitov.
„Už sa teším, keď pôjdeš spať.“
Priznajme si to. Je to kruté? Možno trochu. Je to úprimné? Absolútne.
Neznamená to, že dieťa nemilujeme. Znamená to len, že milujeme aj ticho, gauč bez detí a päť minút bez otázok.
„Ešte jedno slovo…“
Silná veta. Krátka a zlovestná. Vyslovuje sa v bode, za ktorý sa už nejde. Je to posledná hranica, po ktorej nasleduje… niečo. Čo presne? To závisí od konkrétnej dennej či nočnej hodiny, stupňa maminej únavy a množstva kofeínu v jej tele.
Sila rodičovských vyhrážok
Rodičovské vety nevznikajú z nedostatku láskavosti alebo lásky k deťom. Vznikajú z prebytku povinností, večnej únavy a snahy zvládnuť deň so cťou. A ukradnúť si nejaké momenty aj sama pre seba.
A raz… raz ich budú hovoriť aj naše deti. Presne tak isto, s rovnakým zúfalstvom a výrazom v tvári. A spomenú si pri tom na nás.
zdroj/foto: autorský text/Pixabay
