Prečo si niekedy priťahujeme presne to, čo nechceme

Poznáš to. Hovoríš si: „Len nech nezabudnem“, „hlavne nech nič nepokazím“, „dúfam, že dnes nepríde konflikt“… a presne to sa nakoniec stane. Ako keby ti vesmír robil naschvál. No v skutočnosti nejde o vesmír, ale o niečo omnoho bližšie a to tvoju vlastnú myseľ.

Psychológovia dnes vedia jasne vysvetliť, prečo sa nám občas plnia presne tie scenáre, ktorým sa chceme vyhnúť. A dôvod je prekvapivo jednoduchý: mozog nepracuje so slovom “nechcem”. Nevie ho spracovať. Rozumie iba obrazu, ktorý si vytváraš v hlave.

Keď si teda opakuješ: „Nechcem meškať,“ mozog sa zameria na obraz meškania. „Nechcem zlyhať,“ preloží si ako „zlyhanie“. A práve tento obraz začne vyhľadávať v realite. Je to automatický, biologický proces, nie ezoterická hra – a volá sa retikulárny aktivačný systém (RAS).

RAS funguje ako vnútorný vyhľadávač. Každý deň cez neho prejde tisíce podnetov, no on vyberá len tie, ktoré sú pre teba „dôležité“. A pozor, dôležité sú preň aj veci, ktorých sa bojíš. Keď na ne myslíš, keď sa na ne sústredíš, keď si ich predstavuješ, RAS ich začne potvrdzovať. Všímaš si signály, ktoré by si inak prehliadla, reaguješ podráždene, konáš unáhlene a často si sama vytvoríš presne ten scenár, ktorému si sa chcela vyhnúť.

Negatívne myšlienky sú ako magnet.

Nie preto, že by priťahovali „zlú energiu“, ale preto, že príliš veľa pozornosti im dávaš ty sama. Keď žiješ v nastavení strachu, vidíš strach. Keď žiješ v očakávaní problémov, problémy sa stávajú centrom tvojej reality. Našťastie to platí aj naopak.

A tu prichádza fascinujúca časť: v momente, keď presmeruješ pozornosť na to, čo chceš, nie na to, čo nechcešk,  mozog preprogramuje svoj „filter“. Zrazu si začneš všímať nové možnosti, nové riešenia, vhodných ľudí a šance, ktoré predtým prechádzali popri tebe bez povšimnutia. Nie preto, že by sa svet zmenil. Zmenilo sa tvoje vnútorné nastavenie.

Predstav si, že nastavuješ navigáciu. Ak do nej zadáš strach, dovedie ťa k strachu. Ak do nej zadáš cieľ – dovedie ťa k cieľu.

A čo je na tom najkrajšie? Nemusíš pritom byť toxicky pozitívna ani si nahovárať, že všetko je dokonalé. Stačí zamerať pozornosť na zámer: čo chceš cítiť, zažiť, vytvoriť. Na predstavu, ktorú chce tvoj mozog podporovať.

Niekedy stačí malá vnútorná zmena, aby sa veci začali hýbať. A obrovský paradox života je tento: keď prestaneš tlačiť, kontrolovať a chrániť sa pred všetkým, čo nechceš, uvoľníš priestor tomu, čo chceš. Pretože najväčšou silou, ktorú máš, nie je predvídavosť. Je to pozornosť. A tam, kam ju posielaš, tam sa tvoja realita skôr či neskôr obráti.

zdroj: American Psychological Association – Cognitive Bias & Attention; Andrew Huberman – The Role of Reticular Activating System; Stanford University – Neuroplasticity and Focus Research

foto: pixabay.com