Keď telo hovorí za dušu: čo nám chce povedať bolesť, ktorú lekári nevidia
Telo je ako denník, do ktorého si duša zapisuje všetko, čo nestihla spracovať. Každá nevyplakaná slza, každý potlačený hnev, každé „musím“ namiesto „chcem“, to sa noazj všetko niekde uloží.
Niekedy nás telo zastaví skôr, než to stihne urobiť život. Bolí hlava, srdce búši rýchlejšie, žalúdok sa zovrie a chrbát stuhne ako po celom dni práce , aj keď sme ešte len ráno vstali z postele. Ideme k lekárovi, absolvujeme vyšetrenia, no výsledky sú v poriadku. A predsa cítime, že niečo nie je v rovnováhe.
Možno to, čo sa deje, nie je len o tele. Možno cez bolesť hovorí duša, ktorá už dlho čaká, kým ju začujeme. To je podstata psychosomatiky vzťahu medzi telom a psychikou. Nie je to žiadna ezoterika, ale jemné prepojenie, ktoré sa dotýka každej z nás.
Telo si pamätá aj to, čo my chceme zabudnúť
Telo je ako denník, do ktorého si duša zapisuje všetko, čo nestihla spracovať. Každá nevyplakaná slza, každý potlačený hnev, každé „musím“ namiesto „chcem“, to sa noazj všetko niekde uloží. Niekedy do krku, ktorý tuhne, keď zadržiavame slová. Niekedy do žalúdka, ktorý protestuje proti napätiu. Alebo do hlavy, ktorá bolí z preťaženia a ticha, ktoré si nevieme dopriať. Telo nie je nepriateľ. Je to verný sprievodca, ktorý nám cez nepohodlie pripomína, že niečo dôležité sme prestali počúvať.
Chrbát, ktorý nesie viac než len váhu tela
Ak vás často bolí chrbát, skúste sa zamyslieť, čo všetko v živote nesiete. Možno zodpovednosť za rodinu, starosť o deti, obavy o budúcnosť, výčitky, že nestíhate. Chrbát symbolicky drží náš svet. A keď je toho priveľa, zlomí sa nie silou, ale únavou. Bolesti chrbta často ustúpia, keď sa naučíme delegovať, pýtať si pomoc a zložiť si zo svojich pliec to, čo už dávno nie je len naše. Niekedy liek nie je v mastičke, ale v dovolení, teda dovoliť si oddych, slzy, nedokonalosť.
Žalúdok, ktorý cíti predtým, než si to priznáme
Hovorí sa, že v bruchu sídli intuícia. Žalúdok reaguje na stres, napätie, pocit ohrozenia, nepochopenia či strachu. Ak sa vám pri hádkach alebo nepríjemných situáciách „zovrie žalúdok“, telo vám dáva jasný signál: niečo nie je v poriadku. Tráviace ťažkosti často nie sú len o jedle, ale o tom, čo „nedokážeme stráviť“ v živote. Rozhovor, situáciu, vzťah, sklamanie. Doprajte svojmu tráveniu to, čo duša potrebuje najviac – pokoj, teplo a čas. Čaj, hlboký nádych a chvíľa ticha dokážu viac, než sa zdá.
Únava ako jazyk duše
Sú dni, keď spíme osem hodín, ale aj tak sa cítime, akoby sme neodpočívali celé mesiace. Únava, ktorá nejde prebiť kávou, býva signálom duše, že sme unavené zo snahy byť silné. Zo snahy všetko stíhať, zachraňovať, byť pre všetkých. Telo nám hovorí, že potrebujeme zvoľniť. Nie preto, že by sme boli slabé, ale preto, že sme príliš dlho boli silné. Oddych nie je luxus, je to liečba. A niekedy ten najväčší čin odvahy je povedať: „Dnes už nie. Dnes potrebujem len dýchať.“
Keď lekári nenájdu príčinu, skúste sa opýtať seba
Nie všetko, čo sa deje v tele, sa dá zachytiť prístrojmi. Niektoré bolesti majú koreň v emóciách, ktoré sme roky prehliadali. Namiesto otázky „čo je so mnou zle?“ si skúste položiť inú: „čo sa mi telo snaží povedať?“ Telo neklame. A keď mu začneme načúvať, začne sa liečiť. Nie zázračne, ale pomaly, cez prijatie, odpustenie, cez slzy a pokoj.
foto: pixabay.com; zdroj:Gabor Maté – Keď telo povie nie, Bessel van der Kolk – Telo si pamätá všetko
