Ako učíme deti egoizmu: Koho vinou sú drzé a sebecké?

Snáď niet rodiča, ktorý by sa v istom momente sám seba neopýtal: „Kde som spravil chybu, že je to moje dieťa také nevďačné, uvrieskané, drzé a papuľnaté?“ A to sa nebavíme o 13+-ročných, ale o deťoch podstatne mladších.

Jednoducho, dnešné deti majú všetky možné výdobytky modernej doby, hračky od výmyslu sveta, aj rodičovskej pozornosti neúrekom, a predsa… Kdesi to škrípe. Chýbajú základné slovíčka ako „Ďakujem, prosím, dovolíte, môžem?“ Absentuje rešpekt k starším, rodičom, učiteľom, namiesto toho počujeme len samé: „Chcem, daj mi, len toľko?“

Toto musí skončiť, kým nás to celkom nezvalcuje. Rodičia, hlásime návrat k výchove našich starých mám!

Prepotrebná rovnováha v rodine

Odborníci radia: „Je treba nájsť rovnováhu, kým skutočne nevytvoríme celú generáciu egoistov, ktorí nebudú schopní fungovať v reálnom svete.“ Presne o tom je kniha o rodičovstve, ktorej cieľom je ukázať, že tzv. opičia láska je častokrát viac na škodu ako na úžitok a negarantuje ani väčšie puto medzi dieťaťom a rodičom.

Nie, nejde o opätovné zavádzanie prísnych telesných trestov, pretože slušného človeka je možné vychovať aj bez dennodenných výpraskov. Avšak nedať trojročnému do ruky tablet, nemotivovať deti zakaždým iba peniazmi a konečne im prestať bezhranične slúžiť, to je v silách každého príčetného rodiča.

Deti potrebujú poznať svoje miesto, doma aj vo svete

Vy môžete, tak im dáte. Doprajete, kúpite, neodopierate. Ale rodičovstvo, to nie sú len materiálne dary, čím originálnejšie (drahšie), tým lepšie. Rešpekt a lásku si musíme budovať a pestovať. Prejavením citu, keď je to na mieste, rovnako tak prísnosťou a autoritou, ak si to situácia vyžaduje. Aby deti vedeli, kde je ich miesto a kto komu „šéfuje“.

Problémom dnešných rodičov je aj to, že deti sú centrom ich života a pozornosti. Svojim ratolestiam nič neodoprú, len aby sa detičky náhodou nerozplakali, nepocítili krivdu či menejcennosť v porovnaní s kamarátmi.  A tak sme logicky čoraz častejšie svedkami sebeckého, až krutého správania vlastných detí, ktoré nechápu, že im niečo niekedy nedáme či nedovolíme. To si myslí autorka knihy Rodičovstvo starej školy, novinárka Liat Hughes Joshi.

Nesamostatnosť detí

Dnešné deti sú zavalené rôznymi krúžkami, voľnočasovými aktivitami, úlohami. Je to však ospravedlnenie pre to, že po sebe ani neodpracú špinavý riad, neutrú stôl či za všetko, s čím v domácnosti pomôžu, sú podplácané peniazmi?

Autorka knihy radí, aby sme potomkov až tak nezaťažovali množstvom krúžkov alebo doučovaním každého predmetu, v ktorom neexcelujú. Argumentuje výskumom, podľa ktorého sú súčasné deti menej šťastné ako v uplynulých desaťročiach. Stále častejšie sa u nich objavujú prípady depresie a poruchy príjmu potravy.

„Ako rodičia máme tri hlavné úlohy – postarať sa, aby boli naše deti v bezpečí, aby boli šťastné tu a teraz a zodpovedne ich pripraviť na život dospelých,“ píše Joshi.

Tipy, ako na malého egoistu

Neplní si povinnosti

Ak si dieťa nesplní povinnosti, malo by byť potrestané. Buď mu siahnite na vreckové, alebo ho odstavte od televízora či mobilu. Je veľa možností, ako potrestať neposlušné dieťa.

Tiež mu môžete dať ochutnať vlastnú medicínu, a to tak, že rovnako mu vy nevyhoviete v niečom, čo ste mu sľúbili alebo čo od vás požaduje.

Je vyberavé v jedle

Rešpektovanie individuality je jedna vec, avšak čo je veľa, to je dosť. A keď milovaný drobček aj na tretiu ústretovú otázku: „Prosíš si mäsko s ryžou? Alebo zemiaky zo včera? Urobím ti palacinky?“ zanovito odpovedá iba hlasné: „Niééééé!“, to je už skutočne priveľa aj na tú najobetavejšiu mamičku.

Niekoľko generácií dozadu zvykli deti jesť presne to, čo všetci ostatní v rodine. Taniere museli nechať prázdne a predstavte si, ani od stola nemohli vstať skôr, kým nedojedol zvyšok rodiny. To dnes veľmi nefunguje, však? Možno preto, že spolu až tak často nejeme, možno z dôvodu, že sa snažíme deťom všemožne vyhovieť, a to aj za cenu straty vlastnej sebaúcty a rešpektu dieťaťa voči nám.

V zmysle, len nech je pokoj a nie je hladné, vymýšľame, ponúkame a zabúdame na to podstatné. Že tu predsa rozhodujeme o veciach MY, rodičia!

Prosím a ďakujem

Z vlastnej skúsenosti viem, aké zložité je vytvoriť v deťoch návyk slušne poďakovať a poprosiť. Keď už si myslím, že sme v tom konečne pokročili a majú to naveky vryté do pamäte, prídeme niekam na návštevu a zrazu nič. Opäť ich musím upozorňovať, napomínať a cítiť sa všelijako, len nie ako hrdý rodič.

Autorka spomínanej knihy tvrdí, že ak opakovane riešime tento problém, je najvyšší čas vstúpiť do štrajku „Nepoprosíš, nič nedostaneš, a basta!“

Som mama, nie slúžka

Aj túto výchovnú formulku som už doma použila. V zúfalstve, do ktorého ma dohnalo milované dieťa, pre ktoré sa snažím robiť, čo je v mojich silách, ale zasa… odtiaľ-potiaľ. V určitom veku sa predsa musia naučiť robiť činnosti, ku ktorým ich od mala vedieme, automaticky, bez reptania, dokonca ochotne, aby pomohli nám, milujúcim rodičom a trochu nás odbremenili, či nie?

Múdra kniha radí, aby sme si uvedomili, že dieťa nie je domáce zviera, po ktorom je treba všetko upratať a vyčistiť. Teda, od istej doby to tak už nie je, nemalo by byť. A predsa v mnohých domácnostiach stále je.

Kľúčom k úspechu je od malička deti zapájať do domácich prác, prirodzene a bez podplácania. Začne to tým, že si po sebe samo utrie (aspoň to vyskúša) rozliaty čaj a odloží špinavé taniere. V staršom veku zvládne aj povysávanie detskej izby či výmenu vlastnej posteľnej bielizne.

Nepodceňujme to. Dieťa sa takto učí, že má povinnosti, v škole i doma, tak ako aj my dospelí a že to robí ako pre seba, tak pre zvyšok rodiny. Navyše, v budúcnosti zaňho prácu nikto neurobí.

Učme deti vnímať, že rodina je tím. Všetci za niečo zodpovedáme a ide nám o spoločný cieľ. Mať sa dobre a nažívať v pokoji a harmónii.

zdroj/foto: liathughesjoshi.co.uk, huffingtonpost.co.uk/Pixabay