4 životné situácie, ktoré sme KEDYSI vnímali celkom inak ako DNES

Kedysi sa žilo inak. Pomalšie, pokojnejšie. Mnohí spomínajú, že aj s väčšou dávkou úcty, slušnosti a trpezlivosti. Ľudia mali čas a chuť na osobné rozhovory, návštevy alebo na obyčajné ticho.

Dnes sa nám to možno zdá ako idylické obdobie. Svet bez mobilov, sociálnych sietí, s poctivým domácim jedlom a pevnými hodnotami. Starší často hovoria, že „vtedy bolo lepšie“. Mladí sa bránia, že len to bolo iné a významnú rolu tu zohráva spomienkový optimizmus.

Generačné rozdiely tu boli aj budú

Každá generácia má pocit, že tá nasledujúca ničomu nerozumie. Že stráca pokoru, disciplínu či úctu. No realita je, že s pribúdajúcimi rokmi sa mení najmä náš pohľad na svet. Až život sám nás naučí, čo je skutočne dôležité. Nie názory iných, ale naše vlastné úspechy aj pády.

Veľkou pravdou je, že všetci do istej miery preberáme správanie, ktoré sme videli u svojich rodičov a starých rodičov. Tie vzorce sa však časom menia. S každou generáciou sa obrusujú hrany a zvyčajne pribúda tolerancia a väčšie pochopenie. A tak logicky to, čo bolo pred tridsiatimi rokmi tabu, je dnes úplne prirodzenou súčasťou života.

Pozrime sa na štyri bežné životné situácie zo života. A na to, ako sa na nich kedysi pozerali naši rodičia a ako ich vnímame my dnes.

1. Výchova detí

Kedysi: Deti sa museli správať slušne a dospelých poslúchať bez otázok. Autorita rodiča bola neotrasiteľná. A ak to nešlo inak, vydobyla sa aj menším výpraskom, ktorý nebol ničím výnimočným. Emócie sa veľmi neriešili. Dieťa malo jednoducho „držať jazyk za zubami“ a robiť, čo sa mu nakáže.

Dnes: Snažíme sa deti viac počúvať, rešpektovať ich pocity a vysvetľovať, nie trestať. Chceme byť nielen rodičmi, ale skôr sprievodcami ich detstvom a dospievaním. Áno, občas to možno vyzerá, že dnešné deti môžu všetko a nemajú rešpekt. No pravdou je, že sa len učíme robiť to inak, ako naši rodičia a starí rodičia. Chceme deti vychovávať s väčšou empatiou a k väčšej empatii.

2. Vzťahy a manželstvo

Kedysi: Manželstvo bol zväzok a záväzok „navždy“. Rozvod sa považoval za obrovskú hanbu, preto žena neraz zotrvávala vo vzťahu aj napriek nešťastiu. Na prvom mieste bola povinnosť, nie pocit naplnenia. A taktiež platilo, že nemala toľko možností, aby sa mohla osamostatniť či postaviť sa sama za seba.

Dnes: Hľadáme si v prvom rade partnera. Nie niekoho, kto nás iba zabezpečí a po koho boku „bezpečne“ dožijeme. Láska sa stala krehkou, ale aj slobodnejšou. Učíme sa, že byť s niekým by nemalo znamenať stratiť seba. A že aj rozchod často znamená odvahu, nie naše zlyhanie.

3. Práca a kariéra

Kedysi: Cieľom bolo nájsť si stabilnú prácu na celý život. Málokto riešil, či ho napĺňa. Hlavné bolo mať finančnú a sociálnu istotu.

Napriek istému zamestnaniu boli dovolenky skôr luxusom. Možno aj preto, že peniaze domov nosil často len muž. Ženy končili v mnohých prípadoch pri sporáku a bez šance na kariéru, lebo „tak sa to patrí“.

Dnes: Túžime po rovnováhe vo všetkých aspektoch života a vzťahu. Práca nám má dávať zmysel, nie „len“ výplatu. Ženy chcú mať možnosť samostatne sa rozhodovať, tvoriť a osobnostne i kariérne rásť. Hľadáme spôsoby, ako môcť pracovať, ale aj žiť pre rodinu. Nechceme iba prežívať.

4. Pohľad na seba samu

Kedysi: Pokora a skromnosť. Nech nikomu ani len nenapadne nejakým spôsobom vytŕčať z priemeru. Tak znelo heslo väčšiny rodín. Hovoriť o svojich úspechoch bolo považované za chvastanie.

Dnes: Učíme sa prijať samých seba a hovoriť nahlas o tom, čo sa nám podarilo, ale aj o tom, čo nás bolí. Viac si vážime duševné zdravie a nebojíme sa požiadať o pomoc. Chceme byť nielen dobré matky a partnerky, ale v prvom rade spokojné ženy.

Možno to, čo bolo kedysi, nebolo ani lepšie, ani horšie. Každopádne to bolo iné. A možno práve v tom spočíva krása života. Že každá doba nás niečo učí. Kedysi nás učili prežiť. Dnes sa učíme žiť naplno.

zdroj/foto: autorský text/Pixabay