5 vecí, ktoré by rodičia nemali NIKDY robiť za svoje deti: Ktoré výchovné chyby robíme najčastejšie?
Snaha byť dieťaťu nápomocní je pre rodičov prirodzená. Niektoré “dobromyseľné” rodičovské zásahy však môžu deťom viac uškodiť než pomôcť. Toto je päť najčastejších vecí, ktoré by sme za svoje deti nikdy nemali robiť.
Každý správny rodič svoje dieťa miluje. Z celého srdca, bezvýhradne, často úplne nekriticky. Čo tiež mnohí robíme, hoci aj na úkor samostatnosti našich detí je, že za nich rozhodujeme, hovoríme za nich, až sa občas zdá, že za nich i myslíme. A to veru nevyznieva veľmi príkladne. Jedine, ak by sme z nich chceli vychovať nesamostatné a nemysliace bytosti.
5 výchovných chýb rodičov
Pomáhať deťom rozhodne treba, avšak niekedy rodičia svojmu dieťaťu pomáhajú až príliš. A aj tam a vo veciach, kde by nemali. Hoci to zvyčajne myslia dobre, deťom to dobre nerobí. Úlohou rodiča predsa nie je namiesto dieťaťa myslieť, ani za neho žiť jeho vlastný život. Našou povinnosťou je pomôcť im rásť a získavať skúsenosti, občas aj na úkor nesprávnych rozhodnutí. Ale vlastných!
Ktorých 5 vecí by sme za naše deti robiť NIKDY nemali???
Nehovorme za dieťa
Všetko to začína v čase, keď bábätko ešte nevie samo povedať, ako sa volá. A tak my, hrdí rodičia, veselo svetu oznamujeme meno nášho milovaného potomka. Ibaže, v mnohých prípadoch to nekončí ani potom, keď už drobec rozprávať vie a sám dokáže odpovedať na otázku: „Ako sa voláš, zlatko?“ My totiž stále hovoríme za neho, na ihrisku, v obchode, na návšteve… čím vlastne deti učíme, že za nich všetko spravíme.
Čo teda rodič môže a čo už je za hranicou? Naznačiť dieťaťu, že by malo odpovedať na položenú otázku, to áno. Avšak ostatné už nechajme naňho. Pre jeho vlastné dobro.
Nepomáhajme mu s tým, čo už dokáže aj sám
2 až 3-ročné deti už sú schopné mnohých samostatných činností, kam spadá i obliekanie či schopnosť najesť sa. Ba čo viac, všetko to chcú robiť s obrovským nadšením. A čo robíme my, ustarostení rodičia?
Kŕmime ich aj obliekame snáď do doby, kým nejdú do školy. S argumentmi typu:
„Musím mu pomôcť, nejde mu to dostatočne rýchlo.“
„Ach, tie pančušky, ako sa s nimi trápi!“
„Radšej ho nakŕmim ja, ináč bude zasa celý špinavý!!!“
A potom sa čudujeme, že nám neskôr v puberte nechcú s ničím pomôcť a každú samostatnú činnosť ofrflú?? Jediným receptom, ako viesť deti k samostatnosti, je viesť ich k tomu od mala. Nič iné nefunguje, tak ich nekazme a dovoľme sa im zašpiniť aj trochu experimentovať.
Dajme mu šancu robiť to, po čom túži
Mama chce mať zo syna klavírneho virtuóza a je odhodlaná voziť ho na hodiny aj cez celé mesto, otec si ho zasa predstavuje vo futbalovej bránke. To je celkom prirodzené, každý zodpovedný rodič má isté očakávania a do svojho dieťaťa vkladá veľké nádeje. A v snahe ich naplniť sa ho snaží k niečomu zmysluplnému viesť.
Avšak, dôležitejšie ako naše ambície sú túžby a preferencie dieťaťa. Všímajme si preto, čo ho baví, na čo má talent a pri čom trpí. Buďme trpezliví, rozprávajme sa s dieťaťom o tom, čo ho skutočne zaujíma a pomôžme mu rozvíjať jeho ozajstné nadanie.
Nech má možnosť výberu
Snaha „preniesť“ na vlastné dieťa náš hudobný vkus alebo štýl obliekania je ďalším typickým príkladom, ako sa rodičia snažia, chtiac či nechtiac, rozmýšľať za dieťa. Možno je to s dobrým úmyslom, nič to však nemení na tom, že tým deti oberáme o možnosť samostatne sa rozhodovať a uvažovať.
Neraz to vedie až k úplnému odmietaniu všetkého, čo sa im snažíme podsunúť a ich vzdorovitému správaniu.
Jediné správne, čo môžeme pre deti urobiť, je podeliť sa s nimi o naše názory, ale nepodsúvať im ich a rešpektovať ich vlastný vkus. Hoci aj taký odlišný od toho nášho.
Rešpektujme ich právo na súkromie
Toto platí predovšetkým pre rodičov tínedžerov. Deti v tomto veku už majú svojich veľkých kamarátov, zažívajú prvé lásky a sklamania, o všetkom veľa premýšľajú a o svoje pocity sa nechcú vždy deliť. Tobôž nie so zvedavou mamou číhajúcou za každým rohom.
Všetko je to celkom prirodzené, a preto nepomôže vyzvedanie, nátlak ani vyhrážky. Dôležité je dať dieťaťu priestor i čas. Samo príde za vami iba vtedy, keď sa cíti bezpečne a rodičovi dôveruje.
Neklaďme priveľa otázok, neslieďme za ním, ani mu neodpočúvajme hovory. A rozhodne v žiadnom prípade nečítajme jeho denník a súkromné správy.
Našou úlohou je deťom byť na blízku, nie im neprestajne dýchať na krk. Medzi tým je však veľmi tenká hranica, ktorú neprekračovať nie je vôbec jednoduché. Nikto ale nikdy nepovedal, že byť rodičom a vychovať z dieťaťa samostatného, rozumného a slušného človeka je ľahké.
zdroj/foto: autorský text/ Pixabay
