3. novembra 2025

3-násobná MAMA: Je režim detí prežitok alebo nevyhnutnosť?

Dôležitosť pravidelného režimu vo výchove. Oplatí sa deťom nastaviť od mala jasné pravidlá a dôsledne ich dodržiavať? Skúsenosti 3-násobnej mamy hovoria jasné a hlasné ÁNO.

Máme doma tri deti, dievčatá v rôznom veku. Trojročnú vzdorovitú, jemne zakríknutú prváčku a skoro „dospelú“ štvrtáčku. Hoci je každá iná, výzorom i temperamentom, a možno práve preto, jedno podstatné ich spája. Spoločné rodinné rituály, ktoré platia pre všetkých, aj keby čo bolo.

Inak povedané, pravidelný režim nepustí, a to ani keď stráži babka. Práve vďaka tomu je tu možnosť mať s mužom aspoň občas trochu času aj sami pre seba, vieme ísť niekam bez detí a stále sme sa ešte úplne nezbláznili. Ale predovšetkým, deti majú pevné hranice a vedia (aspoň väčšinou), čo si môžu dovoliť a čo radšej ani neskúšať.

Deti by mali mať hranice

Pravdaže, na výchovnú poradkyňu to zďaleka nie je, avšak isté veci máme za tie roky spoľahlivo odskúšané. Zistili sme, že večerné rituály musia byť, ako aj pravidlá pri stolovaní.

A ono to vážne funguje, zdanlivo samo, ale samozrejme to tak nie je. Je za tým mnoho večerov, kedy som od návštev alebo dobrého filmu odchádzala nedobrovoľne skôr, vždy zhruba v tom istom čase a ukladala našu najstaršiu. Spočiatku to bolo uspávanie dojčením, neskôr únavné kolísanie, ktoré časom vystriedalo ukladanie na spinkanie spolu s pomodlením sa a prečítanou rozprávkou. To všetko v jej vlastnej postieľke, neskôr v detskej izbičke.

Overený model rodičovstva

Overený model výchovy sme, menej či viac ochotne, aplikovali aj pri dvoch mladších a čuduj sa svete, až na drobné odchýlky v časoch a spôsoboch uspávania, sa to uchytilo rovnako úspešne. Áno, aj u nás niekedy prišlo a prichádza k pokusom posunúť večierku, ale vďaka naučenej rutine, ktorú sme nastavovali od bábätka, sme sa vyhli väčším scénam aj zbytočným neželaným zmenám v pravidelnom režime.

Z blízkeho okolia však poznáme aj iné modely. Zdanlivo pohodlnejšie, menej náročné na čas a nervy rodičov. Deti nemajú presne stanovený čas odchodu do postele, niekedy skrátka iba niekde nejako „odpadnú“, inde chodia spávať zarovno s dospelákmi a nejeden raz si dlhší čas „hore“ vynucujú krikom a plačom. Častý je aj model zaspávania s tabletom v ruke, bez čítania rozprávky na dobrú noc a aspoň chvíľky sústredenej pozornosti, ktorú dieťaťu za celý deň ako rodičia venujeme. Výsledkom je spokojnejšie, alebo naopak vzdorovité dieťa bez správnych návykov a rešpektu k rodičom?

Príliš úzkostliví rodičia?

Človek si občas pripadá priveľmi úzkostlivý, až nezdravo prísny a strašne náročný – na seba i svoje deti. Netrestáme naše dievčatá všetkou tou rodičovskou pozornosťou? Nebolo by im lepšie, keby sme každej dali väčšiu voľnosť a neposielali ich o ôsmej do postele? Je to všetko dôkazom, že deťom nedostatočne veríme alebo sme len priveľmi uverili svojej dôležitej rodičovskej úlohe?

Môj názor je, že NIE. Stojí to všetko za to, chceme ich totiž vychovávať a dať im pevný základ do života. Stabilné návyky a správne zásady, ktoré si osvoja a budú ich neskôr samy aplikovať vo vlastných rodinách. Nechceme sa s nimi v byte iba mínať. Aby bolo pre nás „najpodstatnejšie“, že sú ticho a máme od nich pokoj.